06. 11. 2026
Srdečne Vás pozývame na XXVII. Medzinárodný turnaj olympijských nádejí v zápasení voľných štýlom, ktorý sa uskutoční 7.11.2026 v športovej hale Ostrovského 1 v Košiciach. Turnaj bude oplývať naozaj kvalitným obsadením takmer 120 zápasníkov z 11 krajín (Česko, Francúzsko, Kanada, Litva, Maďarsko, Nemecko, Moldavsko, Rumunsko, Slovensko, Švédsko, Ukrajina).
Nenechajte si ujsť otvárací ceremoniál o 10:30, počas ktorého slávnostne oceníme žiacke družstvo, ktoré pre náš klub vybojovalo titul majstra Slovenska. Takisto si počas ceremoniálu uctíme pamiatku významnej trénerskej osobnosti košického zápasenia, Attilu Borisa, a oslávime 80. výročie založenia klubu.
ZK Košice 1904 je klub s bohatou a obdivuhodnou históriou, ktorá si radi pravidelne pripomíname a patrične ju oslavujeme. Chceli by ste sa o nej dozvedieť trochu viac? Čítajte ďalej:
Vznik a pôvod ZK Košice 1904
Náš Zápasnícky oddiel vznikol ako jeden z prvých na Slovensku, hneď po založení železničiarskeho športového klubu Telovýchovná jednota Lokmotíva Košice.
Nestor Ladislav Nagy rýchlo vytiahol košických zápasníkov medzi československú špičku. Táto významná trénerská osobnosť povojnového obdobia na Slovensku vychovala hneď niekoľko generácií skvelých zápasníkov. Na listinu majstrov republiky postupne pribúdali mená ako Athanasov, Boris, Fischer, Kronowetter, Mihalík, Mihók, Rimár, Safko, Turóczi, Zagar a ďalší. Práve za jeho éry, presnejšie v roku 1951, obsadila Lokomotíva po prvý raz majstrovskú pozíciu medzi československými družstvami v grécko-rímskom štýle. Ďalších deväť titulov už bolo vo voľnom štýle.
Ako názov nášho klubu napovedá, tradícia zápasenia na Slovensku započala v roku 1904 a to práve v Košiciach. Následne v roku 1946 vznikla spomínaná Telovýchovná jednota Lokomotíva, pod ktorú sa začlenila aj zápasnícka skupina a následne dlhé desaťročia vystupovala pod železničiarskym názvom. Zmena nastala až v roku 2008: “Náš zápasnícky klub sa pretransformoval na samostatný právny subjekt pod názvom ZK 1904 Košice a zároveň sme sa presťahovali do priestorov Spoločenského pavilónu,” vysvetľuje súčasný prezident klubu Ján Tokár ml.
“Do zmeneného názvu klubu sme zakomponovali odkaz na históriu košického zápasenia, na ktorú sme patrične pyšní. Nič to však nemení na tom, že sa stále pokladáme za pokračovateľov Lokomotívy, ako nástupnícky klub v meste. Ktovie, možno sa tento dlhoročný vzťah časom pretaví znova aj v názve klubu,” dodáva úspešný zápasník a dlhoročný tajomník klubu, Marcel Miček.
Zlatá generácia Attilu Borisa
V roku 1959 po odchode Ladislava Nagya bolo košické zápasenie na výraznom, takmer likvidačnom zostupe. Znenazdajky však začal postupne budovať družstvo Attila Boris, ktorého už dnes nazývame otcom košického zápasenia voľným štýlom. Tvrdou drinou sa so svojimi zverencami v roku 1967 prepracoval k druhému seniorskému titulu majstra Československa. Vtedajší kapitán tímu, Ján Tokár st., spomína na výnimočný úspech: “Posledné kolo sme zápasili v Prievidzi. Domáci Baník obhajoval titul. Na prekvapenie všetkých sme tam vyhrali. Práve po mojom víťazstve sme získali rozhodujúci bod. Oslavy nemali konca-kraja. Naopak, sklamanie domácich by sa dalo krájať.” Ján Tokár st. naďalej pôsobil ako kapitán tímu pri nasledujúcich štyroch tituloch.
Pokračujúca tvrdá práca a neprestajné zbieranie titulov nespochybniteľne zasadili "Éru Attilu Borisa" do popredia košickej zápasníckej histórie. Lokomotíva pod Borisovým vedením získala v silnej konkurencii vo vtedajšom Československu ďalších sedem majstrovských titulov v rozpätí rokov 1971-1981. Sedemdesiate roky a začiatok osemdesiatych rokov predstavovali doslova výkladnú skriňu zápasníkov košickej Lokomotívy. V tom čase bola v areáli Lokomotívy otvorená prvá zápasnícka telocvičňa na Slovensku. Mimoriadne silná (podľa viacerých vyjadrení zlatá) generácia borcov pod vedením Attilu Borisa valcovala konkurenciu, vďaka čomu bol v roku 1980 náš klub vyznamenaný Cenou mesta Košice. Cena bola vskutku vydretá a zaslúžená, keďže náš klub získal v súťažiach jednotlivcov v rámci Slovenska a Československa dovedna 83 medailí.
Okrem výnimočného trénera tvorili zlatú éru, smozrejme, najmä vynikajúci zápasníci. Mená ako Čulák, Dulín, Goro, Hönsch, Jaroš, G.Juhás, Kapolka, Klimčák, Kucirko, Letko, Likér, Macura, Miček, Sabo, Sapara, Timko, Tokár st., Vozár a po nich A. Baksay, Vagáč a Hričár budú navždy zapísané v pamäti fanúšikov košického zápasenia: “Pamätám si, že keď sme zápasili, telocvične alebo haly boli vždy plné. Voľného miesta by ste v nich nenašli,” opisuje tieto časy dlhoročný tréner Marcel Míček.
Klub však eventuálne musel prejsť generačnou výmenou, čo sa podpísalo pod ústup z najvyšších pozícii. Okrem kvalitného rivala v podobe Baníka Prievidza sa formoval ešte väčší a silnejší súper v Rudá hvězda Praha, v ktorej sa sústredili viacerí reprezentanti. Pražská RH v tom čase kraľovala Československu. Po spoločenských zmenách v roku 1989 tento klub začal vystupovať pod názvom Olymp Praha. “V roku 1991 mal stále svoju silu. Veď v jej kádri boli skvelí borci na čele s Jožkom Lohyňom. Posledné kolo ligy bolo v novembri v pražskej Axa aréne. Domáci na iné, ako na titul, ani nepomysleli. Všetko bolo pripravené na majstrovské oslavy, stoly sa prehýbali pod grilovanými kurčatami a inými dobrotami. V chladničke sa chladilo šampanské. Domáci si tak verili, že zápasili aj bez Jožka Lohyňu, ktorý mal povinnosti v Nemecku. A stal sa menší zázrak. Vyhrali sme a získali vytúžený jubilejný desiaty titul majstra Československa. Pražákom sme tak prekazili oslavy,” spomínajú vtedajší tréneri Gabriel Juhás a Ján Tokár st. Spoliehať sa vtedy mohli na takých borcov ako boli Čopík, Luberda, Okoš a tiež na hosťovanie Maďara Dvoraka s Bulharom Makedonovom.
Attila Boris - viac ako tréner
Vtedajší členovia klubu spomínajú na Attilu Borisa nielen ako na nenahraditeľného trénera, ale aj ako na fascinujúcu a humornú osobnosť. Jednou zo zaujímavostí je, že jedna z najväčších postáv košického zápasenia milovala stávky: “Stávky boli prakticky na dennom poriadku. Raz, kto zje viac palaciniek. Na Attilu som nemal - zjedol ich 53! Potom sme sa stavili, kto vypije viac mlieka. Attila vypil osem litrov, ja sedem. Po dvojitej večeri sme sa zasa stavili, kto zje praženicu z 15 vajec... Pre zmenu som vyhral ja. To boli večné stávky. Niektoré ani nemôžem prezradiť," spomína so smiechom trénerov blízky priateľ Aurel “Taci” Varga.
Ak sa ktoréhokoľvek z bývalých zápasníkov Lokomotívy opýtate na Attilu Borisa, prvé, čo sa im vynorí v pamäti, je jednoznačne slovo synček. Tréner totiž vždy takto otcovsky oslovoval svojich mladých zverencov. Nenájde sa jeden, ktorý by za svoje pôsobenie v klube nepočul legendárne slová „Synček, poď sem.“ Tréner Boris nikdy nerobil rozdiely medzi lepšími a slabšími, všetci boli synčekovia. Trénerom bol síce prísnym, no na druhej strane bol aj veľmi vľúdny, priateľský a najmä sršal humorom. Pobavte sa na príkladoch zopár z mnohých habaďúr, ktoré na svojich zverencov vymýšľal počas tradičných vysokohorských sústredení: „Raz jedného poslal do pokladnice dole k ceste kúpiť lístky na kamzičie záprahy, inokedy na sústredení na Dedinkách zasa vyslal ďalšieho aj s peniazmi k jazeru, kde sa hompáľalo zopár člnkov, kúpiť zarezervované lístky na parník... Pohľad pani za okienkom vraj stál za to.“ Tieto nenahraditeľné profesijné aj osobnostné stopy, ktoré tréner Attila Boris zanechal na košickom zápasení voľným štýlom sú dôvodom, prečo je jeho tvár to prvé, čo uvidíte pri vstupe do zápasníckej haly ZK Košice 1904. Návštevníkom tak okamžite signalizuje "zlatú éru" nášho športu a terajších borcov motivuje k tomu, aby naďalej vzdávali česť zápasníckemu velikánovi a pokračovali v tom, čo pred rokmi odštartoval.
Využite teda skvelú príležitosť prísť podporiť naše mladé talenty, ktoré každodenne prispievajú k budovaniu dlhoročnej športovej tradície. Dúfame že zajtra v hľadisku uvidíme veľa podporovateliek a podporovateľov zápasenia, ktorí prispejú k pozitívne nabitej atmosfére kvalitného športového podujatia!
