21. 09. 2026
Ivan Vymazal patrí medzi piatich medzinárodných zápasníckych rozhodcov zo Slovenska. V súčasnosti je držiteľom druhej najvyššej rozhodcovskej kvalifikácie. Pravidelne pôsobí na európskych a svetových šampionátoch, zároveň však zostáva aktívny aj na domácich súťažiach. Ivan je odchovancom ZK Košice 1904. Do klubu nastúpil ešte ako dieťa v období, keď fungoval pod názvom Telovýchovná jednota Lokomotíva Košice. Zápasenie tak zostalo prirodzenou súčasťou jeho života aj po ukončení aktívnej zápasníckej kariéry. Vďaka svojej dlhoročnej väzbe na zápasenie a ochote zostať aktívnou súčasťou tohto športu nás dnes reprezentuje na medzinárodnej rozhodcovskej úrovni.
V rozhovore sme sa s Ivanom porozprávali o jeho ceste od zápasníka k medzinárodnému rozhodcovi, náročnosti tejto profesie, skúsenostiach z veľkých šampionátov aj o tom, čo všetko zahŕňa rozhodovanie na najvyššej úrovni:
Porozprávaj nám o svojich začiatkoch v zápasení.
„K zápaseniu ma priviedol otec keď som mal osem rokov. Akurát sme sa vrátili z Líbye, kde sme žili dva roky, a on sa ma opýtal aký šport by som chcel robiť. Keď som povedal hokej tak ho to veľmi nenadchlo, lebo ten by bol časovo náročnejší. Nakoniec mi otec navrhol zápasenie, s ktorým mal sám krátku skúsenosť. Ja som vtedy ani nevedel čo to je a tak ma priviedol do haly a ja som tam už potom zostal. Pravidelne som chodil na tréningy a za krátko som sa začal zúčastňovať aj súťaží.“
Kedy si začal pôsobiť aj ako rozhodca? Bolo to popri aktívnej zápasníckej kariére?
„To prišlo až neskôr v dospelosti, keď som mal nejakých 25-26 rokov. Najprv som začal pomáhať na súťažiach ako hlásateľ a neskôr aj ako rozhodca. S aktívnym zápasením som už končil, no ten šport ma naďalej bavil a napĺňal, takže som pri ňom chcel zostať. Spravil som si prvý rozhodcovský kurz, ktorý organizuje Slovenský zápasnícky zväz, a prešiel skúškami. Začína sa samozrejme v najnižšej kategórii, no už po absolvovaní prvého kurzu nového rozhodcu začnú nominovať na súťaže.“
Pre mladých aktívnych zápasníkov je relatívne bežné, že si spravia rozhodcovský kurz a rozhodujú v najnižšej kategórii. Väčšina však nepokračuje so vzdelávaním do vyšších kategórií a ešte menej ich pokračuje na medzinárodnú úroveň. Prečo si sa ty rozhodol pokračovať?
„Mňa hlavne bavil ten moment, byť pri tom zápasení. Keď som končil kariéru aktívneho zápasníka tak som pri tom jednoducho chcel zostať a rozhodoval som sa, akým spôsobom; či budem tréner, alebo rozhodca. Hoci by ma to tiež veľmi bavilo, na trénera som to nevidel, pretože som na to nemal čas. Vtedy som už podnikal a hral v kapele, ktorej sa celkom darilo, takže trénerstvo by som nestíhal. Rozhodol som sa teda stať sa rozhodcom, čo môžeme nazvať primárne „víkendovou aktivitou“.“
Ako si teda postupoval z najnižšej rozhodcovskej kategórie až do tej medzinárodnej? Ako sa tieto procesy líšia?
„Postupne som musel prejsť všetkými stupňami skrz pravidelné kurzy a skúšky. Máme tri národné rozhodcovské triedy a eventuálne som sa dostal až do tej najvyššej, do „jednotky“, z ktorej sa potom dá postúpiť do medzinárodnej kategórie. Cítil som, že na to mám v rámci rozhodcovských kvalít aj jazykového vybavenia (ovládam anglický, ruský a španielsky jazyk) a tak som napísal mail predsedovi komisie Slovenského zápasníckeho zväzu s vyjadrením záujmu o vstup do skupiny medzinárodných rozhodcov. Moju žiadosť odsúhlasili a poslali ma na medzinárodné školenie a skúšky do Fínska, kde vtedy prebiehali Majstrovstvá sveta veteránov. Súčasťou každého školenia je medzinárodná súťaž organizovaná UWW, ktorá predstavuje praktickú skúšku, počas ktorej je uchádzač sledovaný a hodnotený pri výkone. Najprv som musel prejsť písomným testom, ktorý predstavuje asi 30% hodnotenia a následne praktickou skúškou počas šampionátu, ktorá predstavuje zvyšných 70%. Skúšky som vtedy úspešne absolvoval a stal som sa medzinárodným rozhodcom tretej triedy.“
Vtedy si už sám nezápasil, ale národným rozhodcom si sa stal ešte v čase aktívneho zápasenia. Zaujíma ma, či vidíš nejakú výhodu pre zápasníka na žinenke, ktorý má skúsenosť aj s prácou rozhodcu. Môže to mať vplyv na to, ako pristupuje k zápasu?
„Myslím si, že nejaký malý benefit tam je, lebo tie pravidlá ovládaš lepšie. Doteraz sa stretávame so zápasníkmi alebo trénermi, ktorí pravidlám nerozumejú a neovládajú ich dobre. Potom sa rozčuľujú a kričia na svojho zverenca niečo, čím ho zle informujú. Ako zápasník sa teda môžeš lepšie orientovať, ale na druhú stranu ťa to môže aj vyrušovať. Stalo sa mi, že rozhodcovia udelili body o ktorých som bol presvedčený, že boli nesprávne pridelené. Zbytočne som sa tým rozčúlil a úplne sa vyviedol z koncentrácie. Môže ti to teda aj pomôcť, aj uškodiť, ale v globále si myslím, že je to skôr výhoda.“ A keď sa na to pozrieme naopak; väčšinou sa stane rozhodcom niekto, kto má s daným športom vlastnú praktickú skúsenosť, ale nemusí to byť pravidlom. Myslíš si, že môže byť dobrým rozhodcom aj niekto, kto predtým vôbec sám nezápasil? „Ja si myslím, že môže, aj keď je to väčšinou výnimka. Osobne poznám rozhodcu, ktorý síce má skúsenosť so zápasením, ale len z kategórie prípravky, takže sa tomu fyzicky venoval len chvíľku ako dieťa. Po dlhých rokoch sa z neho stal rozhodca, a je v tom veľmi dobrý. Ja by so to teda zhrnul tak, že môže-nemusí, ale mať vlastnú skúsenosť s tým športom je určite výhoda. Získavaš tým predvídavosť pohybov na žinenke, ktorú sa inak musíš ako rozhodca učiť nanovo.“
V rámci udeľovania bodov to funguje na systéme troch rozhodcov, ktorí sa počas zápasu vždy musia zhodnúť. Ako sa koriguje situácia, v ktorej spolu všetci rozhodcovia nesúhlasia a každý by chcel prideliť body inak?
„Rozhodcovia sa musia vždy zhodnúť a základom je, že všetci traja majú patričné znalosti a skúsenosti podľa ktorých rozhodujú. Skupina priamo na žinenke sa skladá z troch rozhodcov, z ktorých jeden je hlavný a teda najskúsenejší. Zvyšní dvaja rozhodcovia pôsobia na žinenke. Samozrejme sa môže stať, že nie všetci traja vidia všetko, keďže zápas je dynamický a oni ho sledujú len z určitého uhla. Ak padne nejednotné rozhodnutie, hlavný rozhodca zvyšných dvoch zvolá a na základe argumentov, prípadne videozáznamu sa zhodnú na finálnom rozhodnutí. Na vrcholných súťažiach existuje aj možnosť protestu (challenge), o ktorý žiada tréner jedného zo zápasníkov na žinenke keď nesúhlasí s rozhodnutím o pridelení bodov. Na základe videozáznamu vtedy delegát (hlavný rozhodca) a predseda žinenky môžu prehodnotiť rozhodnutie. Vďaka videu si môžu akciu pozrieť oveľa detailnejšie, no nie je to pravidlom, keďže na národných súťažiach kamera vždy sníma len z jedného uhla a nemusí byť vždy všetko vidieť. Na medzinárodných šampionátoch je však vždy 4-5 kamier. Tam je to teda technicky opatrené oveľa lepšie a body sa dajú určiť úplne presne. Ďalšia vec je, že výklad pravidla je občas tak na hrane, že to závisí od vysvetlenia a argumentácie rozhodcu, ktorý body udeľuje. Niekedy s tým sám nie som stotožnený, no keď sa nad tým zamyslím, tak v celom kontexte zápasu a akcií, ktoré bodovému ohodnoteniu predchádzali, sa to rozhodnutie dá obhájiť. Posudzuje sa tam veľa detailov a tých najmenších pohybov počas zápasu aby padlo správne rozhodnutie. Konečné slovo pri rozhodovaní má predseda žinenky, pri proteste má však vždy posledné slovo delegát (hlavný rozhodca).“
Hlavný rozhodca vždy pôsobí v pozícii delegáta, alebo sa môže rotovať aj s pozíciami rozhodcov na žinenke?
„Nie, bežne rotujú.“ Zastávaš aj ty pozíciu hlavného rozhodcu? „Áno, bol som už veľakrát aj hlavným rozhodcom. Bežne rotujeme, no závisí to od skúseností a postavenia. Na Slovensku sme piati medzinárodní rozhodcovia. Martin Bulko je rozhodca s najvyššou kvalifikáciou 1S, ja som „pod ním“ s kvalifikáciou 1, a ostatní majú dvojky alebo trojky. Na najvyšších národných súťažiach, ako napríklad Majstrovstvá Slovenska mužov, je teda väčšinou Martin Bulko predsedom a ja rozhodcom.“ Máš svoju preferenciou medzi týmito pozíciami? „Mne je to asi jedno. Ja som jednoducho rád že som tam a pozerám na zápasenie. Ako hlavný rozhodca nemám až tak veľa roboty, to je také viac za odmenu. Vtedy mám organizačnú funkciu na začiatku pri vážení a otvorení súťaže, následne delegujem ostatných rozhodcov na žinenky. Do zápasov potom vstupujem len v prípade protestu. Ideálne však má hlavný rozhodca dávať spätnú väzbu ostatným rozhodcom na žinenkách, ktorých prácu by mal detailne sledovať. Keď som rozhodca na žinenke tak som viac „v tom“, čo mám naozaj rád, ale ako hovorím, je mi to v podstate jedno. Keďže je na Slovensku málo rozhodcov tak ako rozhodca na žinenke počas národného turnaja je naozaj veľa roboty. Od rána do večera odpískam desiatky zápasov.“
Keď si ako rozhodca na žinenke, si priamo v centre diania. Nie je to časté, ale môže sa stať, že niektorý zo zápasníkov nezvládne emócie z prehry alebo nesúhlasí s rozdelením bodov. Máš s tým skúsenosť? Ako správne navigovať takúto situáciu?
„V prvom rade zápasník nesmie byť agresívny. Je to proti pravidlám a bude za to sankcionovaný. Ak sa to však už náhodou stane, rozhodca musí konflikt okamžite ukončiť. Ja to nevidím ako potenciálne ohrozenie pre rozhodcu, keďže väčšinou je takáto agresivita smerovaná voči oponentovi, nie rozhodcovi. Jednoznačne ich treba rozdeliť. Hneď sa do takejto situácie vrhnú aj tréneri a konflikt uzemňujú. Málokedy to môže vyvrcholiť do niečoho vážnejšieho, ide len o emócie. Ako som ale spomínal, väčšinou si dostatočne uvedomujú, že za tieto veci je silná penalizácia, takže si nebudú takýmto spôsobom sami škodiť.“ Nevidíš to teda ako stresovú situáciu? „Toto určite nie. Stres je celkovo byť na tej žinenke a rozhodovať; dobre vidieť a správne posudzovať zápasnícke akcie. Taktiež musím v každom momente správne odhadnúť, z ktorého uhla budem najlepšie akciu vidieť a zároveň aby som nekryl zorné pole zvyšných dvoch rozhodcov, ani kamery alebo viacerých kamier. Napríklad aby som odpískal lopatky, musím ísť dole na zem a poriadne to vidieť, ale druhý a tretí rozhodca to musia vidieť rovnako, aby ich odpískali spolu so mnou.“ Takže ty musíš neustále myslieť na to, aby si všetky akcie dobre videl, ale zároveň aby si neprekážal v ďalších 4-5 uhloch ostatným rozhodcom alebo kamerám. „Áno, presne tak, ale to je pre mňa v konečnom dôsledku už automatika vytvorená praxou.“
Keďže ako rozhodca musíš dbať aj na tieto maličkosti a prispôsobovať svoju prácu a pohyby zvyšku organizačného tímu, chcela by som ďalej rozviesť otázku vzťahov. Hovorili sme o nutnosti zhody medzi bodovými hodnoteniami rozhodcov, ale ako je to medzi rozhodcami a samotnými zápasníkmi a ich trénermi? Veľa z nich totiž poznáš aj osobne alebo ako priateľov, no v pozícii rozhodcu musíš byť nestranný.
„Pravidlá pamätajú na to, aby si sa ako rozhodca na medzinárodnej žinenke nikdy nestretol so zápasníkom z tvojej krajiny. Naposledy som sa dokonca sám ohradil, že nechcem rozhodovať zápas ani Čechovi, na základe toho že sme boli jedna krajina a tiež toho, že som polovičný Čech. Na národnej úrovni je to taktiež ošetrené tak, že by rozhodca nikdy nemal rozhodovať zápas pretekára zo svojho klubu. Keďže je však celkovo obmedzený počet slovenských rozhodcov, niekedy sa to takto nedá zabezpečiť. Keď sme na turnaji traja vyššie postavení rozhodcovia z Košíc, nedá sa vyhnúť tomu, aby napríklad na Majstrovstvách Slovenska musel rozhodca pískať aj pretekárovi zo svojho košického klubu. Nie vždy to vieme neutrálne vyskladať. Napriek tomu, pre rozhodcu na žinenke samozrejme vždy v prvom rade zápasí „modrý a červený“ a osobné vzťahy vtedy idú bokom. Ale sme len ľudia a podvedomie stále funguje, najmä v takto emočne vypätej situácii kde môžu rozhodovať detaily, takže ak je to logisticky možné, pravidlá to všeobecne ošetrujú takýmto spôsobom.“
Už viackrát sme načrtli tému detailov, ktoré ovplyvňujú výsledky zápasov, ale zároveň aj detailov výkonu rozhodcov, ktoré sú neustále sledované a hodnotené v rámci postupu medzi rozhodcovskými kategóriami. Ako by si ty opísal naozaj kvalitného rozhodcu?
„V prvom rade musí byť schopný zvládať tlak, stresové situácie a riziko, že mu niekto nespokojný s výsledkami zápasu bude nadávať. S tým sa treba jednoducho zmieriť a prijať to. Človek sa s týmto ale učí narábať celý život, ja tiež nie som rovnakým rozhodcom teraz, ako som bol pred 15 rokmi. Určite musí byť čestný, to je samozrejmosť, ale taktiež striktný a priamy. Keď si „tvrdý“ tak sa k tebe zápasníci správajú s rešpektom. Ak si príliš benevolentný, tak najmä starší a skúsenejší zápasníci a ich tréneri si môžu začať dovoľovať a robiť zo zápasu cirkus. Keď od začiatku striktne uplatňuješ pravidlá, ide to hladko.“
Aký je teda teoretický rozdiel medzi samotným (aktívnym/bývalým) zápasníkom, trénerom a rozhodcom? Všetci by mali detailne poznať pravidlá, no nie všetci sú a môžu byť rozhodcami, a už vôbec nie medzinárodnými. Ako by si to zhodnotil to, čo odlišuje rozhodcu od ostatných „odborníkov“ v danom športe?
„Podľa mňa hlavne to, že to chceš robiť. To, že chceš ísť touto cestou je to prvé a hlavné. Ako druhé je neustále vzdelávanie sa. Síce to v poslednej dobe bolo celkom stabilné, čo je dobre, boli časy kedy sa oficiálne pravidlá zápasenia dosť turbulentne menili. Neustále sme sa museli učiť nové pravidlá a aplikovať ich. Je to teda nekončiace vzdelávanie sa. Jednoznačne na to potrebuješ dlhú prax a pískať desiatky až stovky zápasov, aby si sa do toho dostal. Tým nadobudneš väčšie sebavedomie a tak aj pôsobíš na tej žinenke. Rozhodca by totiž mal byť na žinenke autoritou a to je na danej osobe to najrozoznateľnejšie; kto vystupuje a pôsobí ako autorita a kto nie. Je dôležité, aká energia z teba na žinenke vyžaruje a ako pri výkone rozhodcu vyzeráš. Keď máš dostatočné vedomosti a sebavedomie, že ich správne aplikuješ, nemáš problém vysvetliť svoje bodové hodnotenia pádnymi argumentami pred predsedom žinenky. Na základe týchto faktorov sú rozhodcovia posudzovaní delegátmi a od toho závisia možnosti posunu vyššie (alebo niekedy aj nižšie) v rozhodcovských kategóriách.“
Keďže je tvoj výkon neustále sledovaný a tvojim cieľom je postupovať v kategóriách vyššie, čo je ultimátnym cieľom rozhodcu?
„Jednoznačne dostať sa na Olympijské hry, to je „vrchol rozhodcovania“. Myslím si, že každý z nás, ktorý sa tam už nedostal ako pretekár, sa tam chce dostať ako rozhodca. Ako rozhodca si dlhodobo buduješ kredit skrz jednotlivé hodnotenia, aby si eventuálne mohol byť zaradený do najvyššej medzinárodnej (olympijskej) kategórie. Na svete je približne 120 rozhodcov najvyššej triedy. Každoročne niekoľko rozhodcov odíde, keďže je tam vekový limit 60 rokov. Niektorí sú na základe chýb presunutí späť do nižšej kategórie a niektorí jednoducho skončia. Presuny medzi kategóriami sú teda časté a rôznorodé procesy.“
Ako sa do tejto kategórie dostaneš? Líši sa nejako tento proces od postupov medzi nižšími kategóriami?
„Momentálne ma od toho delí už len posledný postup. Ja som v medzinárodnej kategórii 1 a aktívne sa snažím dostať do tej poslednej, 1S. Pri výkone som teda neustále hodnotený a na konci každej súťaže o mne delegáti píšu report. V tomto roku som bol už na dvoch školeniach, kde som zatiaľ dostal pozitívne spätné väzby. Keď sa však dostaneš do tej najvyššej triedy 120-tich rozhodcov, na Olympiádu sa ich aj tak dostane len 30. Tí sa selektujú na základe výkonu, no postup môže byť ovplyvnený aj politikou a veľkosťou jednotlivých zväzov. Krajina ako Slovensko, ktorá má málo reprezentantov na tejto úrovni je v nevýhode. Od počtu zápasníkov z danej krajiny závisí aj počet rozhodcov, ktorí budú pripojení k delegácii, keďže tieto výjazdy fungujú na základe finančných kvót. To je pre nás veľká nevýhoda, keďže takýmto spôsobom je pre rozhodcu ťažké sa na veľké medzinárodné súťaže vôbec dostať. Ja som teraz mal veľmi šťastný rok, kedy sa mi podarilo ísť na tri veľké šampionáty. Ako rozhodca môžeš byť teda národne limitovaný, pretože tvoja účasť závisí od výkonov našich zápasníkov. „V podstate áno. Hlavným problémom sú však určite financie.“
Všetky aspekty práce rozhodcu, aj tie ktoré by som ja laicky a subjektívne opísala ako nepríjemné alebo náročné, si opisoval s veľkou ľahkosťou. Je na tejto práci niečo, čo ti nevyhovuje alebo vyslovene nemáš rád?
„Ja to mám strašne rád. Naozaj mám strašne rád zápasenie, aj rozhodovanie. Keby to bolo platené tak, že sa z toho dá vyžiť, tak by som sa určite zápasením živil. Jediná nevýhoda je len v tom finančnom ohodnotení, ktoré je veľmi slabé. Bežne kvôli majstrovskému šampionátu odcestujem aj na 8-9 dní, ktoré ako podnikateľ nemám riadne zaplatené a to čo dostanem ako rozhodca sa nedá považovať za výplatu. Vo svete sú reprezentácie, ktoré rozhodcom platia slušné sumy, no sú aj také, ktoré neplatia vôbec nič. Nerobím to teda pre peniaze. Občas ma trápi stratený čas s rodinou, hlavne keď ma čaká víkend ako ten nasledujúci, kedy oba dni pískam na súťažiach. Naposledy som ale zobral syna so sebou na turnaj, kde som bol hlavným rozhodcom, a bolo to naozaj pekné. Obaja sme sa z toho tešili. Pre mňa táto práca predstavuje úplný relax. Niekto chodí na ryby, ja chodím pískať na zápasnícke turnaje. Mám v týchto kruhoch aj veľa priateľov, s ktorými sa na súťažiach stretávame, takže to je tiež super. Možnosť precestovať svet skrz prácu je zaujímavé, ale zažil som už aj studené a polorozpadnuté ubytovania uprostred ničoho, takže to tiež závisí. Ale tak všetko má niečo do seba, je to vždy zážitok.“
Poslednú otázku by som chcela venovať funkcii rozhodcu z hľadiska autority a inšpirácie. Pretekári majú často idola, ktorý sa považuje za špičku vo svojich športových výkonoch. Máš aj ty takúto osobnosť medzi rozhodcami? Bol prípadne niekto priamo tu na Slovensku, kto ťa inšpiroval v tejto kariére?
„Určite sú. Keď som bol mladý, tak som považoval za vzor nebohého rozhodcu pána Eugena Wagnera. Taktiež som vzhliadal k pánovi Kolárikovi z Popradu a neskôr ma inšpiroval aj Miro Vojkovič. On je síce môj rovesník, ale skôr dosiahol ten najvyšší level. Teraz už to robí len v rámci národnej triedy. V medzinárodnej sfére mám mnoho kolegov, ktorí to podľa mňa robia veľmi kvalitne; napríklad českí rozhodcovia Václav Šajner a Martin Hakl. Neviem, či môžem povedať, že mám konkrétneho idola v rámci rozhodovania. Vnímam však viaceré silné osobnosti od ktorých viem, že sa môžem veľa naučiť.
Veľmi pekne ďakujeme Ivanovi Vymazalovi za ochotu odpovedať na naše otázky a priblížiť nám prácu medzinárodného zápasníckeho rozhodcu. Teší nás, že ZK Košice 1904 má vo svojich radoch človeka, ktorý našu krajinu reprezentuje aj na tých najvýznamnejších medzinárodných podujatiach a zároveň prispieva k rozvoju zápasenia svojou odbornosťou a skúsenosťami.
Ivanovi držíme palce pri dosahovaní jeho ďalších rozhodcovských cieľov a veríme, že jeho cesta čoskoro vyvrcholí medzi spomínanou olympijskou tridsiatku rozhodcov.
